Strategická poloha
Poloha zrúcaniny na výbežku Malých Karpát s výhľadom na Záhorskú nížinu veľa napovedá o pôvodnej funkcii Plaveckého hradu. Malé Karpaty a pred nimi predsunutý priestor Záhoria boli od raného stredoveku pohraničným územím Uhorského kráľovstva, ktoré bolo treba vzhľadom na komplikované vzťahy so západnými susedmi dôsledne opevniť. V počiatočných obdobiach kráľovstva zabezpečovali ochranu pohraničia najmä záseky blokujúce prechody cez pohorie a kmene pohraničných strážcov, ktoré ako jediné obývali osady na inak pustej ploche Záhorskej nížiny.
Od 13. stor. sa začalo postupné osídľovanie roviny pod pohorím a ochranu hranice prebrali pevné kamenné hrady postavené na hrebeni Malých Karpát. V priebehu 13. a 14. stor. tak vzniklo na dĺžke necelých 100 kilometrov pohoria od Dunaja po Považie 15 hradov. Tuto pevnú reťaz, ktorú moravský bádateľ M. Plaček výstižne nazval stredovekou „Maginotovou líniou“, dopĺňala aj sieť menších strážnych hrádkov a nížinné hrady v Holíči, Skalici a Saštíne.
Spolu s nimi tvorili prvú obrannú líniu hrady Pajštún, hrad pri obci Kuchyňa, Plavecký hrad, Korlátka, Branč a Čachtice. Spomínané hrady stáli na vonkajších výbežkoch Malých Karpát, z ktorých ovládali priestor predpolia a prístupy k priesmykom. Ďalšie oporné body predstavovali hrady Bratislava, Devín, Dračí hrádok pri Borinke, Biely Kameň pri Sv. Jure, Ostrý Kameň a Dobrá Voda, ktoré blokovali prechody významných krajinských ciest cez pohorie. Sieť strategických strážnych bodov dopĺňali ešte hrady Pezinok, Červený Kameň a Smolcnicc postavené na vnútornej strane Malých Karpát.
